86 400 Sekúnd…

Múdre knihy tvrdia, že človek dokáže reálne využívať ľudský mozog len na veľmi málo % svojej kapacity, zvyšné percentá prevažne tvorí podvedomie. Taktiež sa dozvieme, že podvedomie je niečo ako priestor s duševným obsahom, ktorého ovládanie a využívanie je mimo nášho vedomia. Prakticky, keby som mal ja prirovnávať funkčnosť podvedomia k niečomu lepšie pochopiteľnejšiemu, tak to bude niečo ako obrovská nádrž, do ktorej priteká prostredníctvom 5 kanálov (zmyslov) 5 rôznych druhov kvapalín (vnemy). Kanálové prívody sú poistené jednosmernou klapkou, to znamená, že spravidla, pokiaľ je všetko v poriadku, priteká kvapalina iba dnu, nie von. Pritekajújce kvapaliny sú rôzneho zloženia, viskozity a chemických a fyzikálnych vlastností (benzín, voda, nitroglycerín, acetón, coca-cola, hasené vápno, kyselina…). Keby som nepísal v podobenstve a reálne by ste zbadali takú nádobu, do ktorej cez 5 vstupov natekajú stále iné a iné kvapaliny, aká otázka by Vás napadala ako prvá? V každom prípade Vám prezradím, ktorá prvá bola tá moja: ” Ako je to možné, že to ešte neexplodovalo? “ Nedávno som dokonale okúsil, že podobné fyzikálne zákony platia aj v prípade nášho podvedomia a  informáciami (kvapalinou), ktoré do neho nalievame. Zistil som, že nie je možné donekonečna plniť hlavu všemožnými informáciami od medziľudských vzťahov cez ekonomiku, momentálnu politickú situáciu až po vzdelávanie a prácu, pozitívneho aj negatívneho smerovania, bez toho, aby to so sebou nenieslo následky – reakciu.

Nakoľko sa rád stretávam s ľuďmi a rád sa s nimi bavím o podnikateľských aktivitách, zvyknem sa v prípade fantastickej myšlienky nadchnúť. Poznáte ten pocit, kedy Vám niekto rozpráva o fantastickej podnikateľskej príležitosti a Vám sa začnú v hlave odrazu odohrávať idealistické obrazy, ako to bude fantasticky fungovať, ako budu všetci úspešný, ako neexistuje racionálny dôvod, aby to niekto odmietol a pod. Prejde určitý čas a myšlienky začnú postupne prechádzať z pestrofarebných scenároch o úspechu cez rôzne kontrasty až po “realistický” čiernobiely scenár, ktorý už ani zďaleka nepripomína tú myšlienku, ktorá bola na začiatku. Viem že áno, ale cieľom nie je zisťovať, ako je to možné a ako sa dá tento stav prostredníctvom vedomej manipulácie mysle ovládať. Mojím cieľom je definovať tento stav presne ako jednu z tých rôznych tekutín, ktorá priteká do toho obrovského zásobníka cez 5 jednosmerných prívodov. Pri opísanom jave môžeme povedať, že sa jednalo kyselinu sírovú – stále Vás tam niekde dráždi, leptá a vŕta. O nejaký čas neskôr sa scenár zopakuje s inou príležitosťou, v hlave sa Vám zrodí iný fantastický scenár, ako to môže fungovať… a neskôr opäť farby začnú strácať kontrast, obraz vybledne a dostane sa do rovnakého štádia ako situácia predtým. V podobenstve s nádržou, povedzme, že v tomto prípade sa jednalo o letecký benzín – po jeho zapálení Vás to “pálilo” ešte niekoľko mesiacov… Ak tieto štádia idú po sebe s určitým časovým odstupom, šanca na nejakú neočakávanú reakciu je pomerne malá. Pokiaľ však nemajú dostatočný časový odstup, skúste si tu situáciu vybaviť, je to ako veľmi komický kuchársky recept: “Na začiatok zahrejeme slnečnicový olej na bod varu. Potom pridáme kyselinu sírovú a podlejeme zo haseným vápnom. Na záver pridáme trošku acetónu a peroxidu vodíka…” . Netreba silné znalosti chémie pre predstavu, čo za následok by priniesla podobná kombinácia.

Presne to isté platí aj pre naše podvedomie. Dokáže absorbovať obrovské množstvo pozitívnych a negatívnych informácií a nadchnúť sa na množstvo myšlienok. Problém však nastane, keď sa začnú všetky tieto myšlienky navzájom krížiť a neskôr kombinovať. Kombinovať 2 protichodné alebo absolútne nesúvisiace podnikateľské príležitosti môže byť niekedy presné prirovnanie ku kombinácií acetónu a peroxidu vodíka – stačí mala nepozornosť, a následky môžu byť katastrofálne, nie len pre existenciu samotnej podnikateľskej myšlienky, ale aj pre našu psychiku. Nikto z nás nie je stroj a jednoducho nedokážeme znášať tieto explózie donekonečna. Jedného dňa ta nádrž môže povoliť – podlomiť ako zdravie fyzické, tak psychické (stres, nedostatok spánku, zle stravovanie, zlozvyky a pod.). Podľa môjho názoru je najlepším riešením týchto situácií urobiť si v hlave poriadok. Ale ako, keď podvedomie je jednosmerná cesta a nie je ho možné ovládať? Jednoducho – zobrať si papier a pero, rozpísať si zoznam všetkých aktivít, ktorými sa zaoberáte. K ním si následne poznačiť všetkých ľudí a všetky okolnosti, ktorý a ktoré s danou aktivitou súvisia. Následne si všetky aktivity roztriediť prioritne s tým, že tie pre Vás najdôležitejšie budú na prvých miestach. Tá aktivita, ktorá skončí na poslednom mieste, má smolu, treba ju eliminovať, lebo nemá vo Vašom živote prioritu a zaberá priestor prioritnejším aktivitám. Eliminácia aktivity je však proces, ktorý so sebou môže niesť aj zodpovednosť, aj môže vyžadovať dostatok odvahy povedať tej druhej strane: “Stačilo, končím!”. Odvahu práve preto, lebo nečakajte, že sa stretne s pochopením zo strany, ktorej koniec oznamujete, práve naopak, spravidla nedokáže Vaše rozhodnutie tolerovať a začne využívať manipulatívne techniky na docielenie zmeny Vášho názoru, resp. reorganizáciu Vašich priorít. Nenechajte sa ovládnuť a diktovať si životné priority od druhých. Kto to nezažil, verte mi, je ďaleko rozumnejšie a menej sebadeštruktívne sa výbuchu vyhnúť, ako následne riešiť škody, ktoré dokáže výbuch napáchať…

Človeku sa začne rozum pozastavovať nad tým, keď sa snaží zamyslieť, ako vlastne náš dnešný spoločenský systém funguje, a prečo funguje tak ako funguje. O spoločenskom a sociálnom fungovaní bolo napísaných nespočetné množstvo múdrych kníh, bolo urobených kvantum štúdií, dokonca existuje k tomu aj oficiálny študijný odbor. Problém je v tom, že keď sa spýtate desiatich fundovaných sociológov a psychológov, ako funguje moderná spoločnosti, podajú Vám 10 rôznych teórií. V praxi keď by sme mali všetky teórie o tom, ako a prečo naša spoločnosť funguje, zhrnúť do jednej vety, vyšlo by nám asi niečo podobné: Sociálny systém je jeden obrovský neprehľadný chaos, ktorý je držaný pokope a v norme silnou zbraňou – zákazmi a príkazmi!

Skúste porozmýšľať, kde ste sa naposledy stretli s nejakým príkazom alebo zákazom… Čo Vás napadne prvé? Trošku blbá otázka však? Skúsme teda trošku z opačného konca – Povedzme, že sa veľmi dobre cítite, keď ste doma vo svojom obľúbenom pyžame (niektorí možno aj nahý), máte zapnutú televíziu a popíjate horúce kafé, čokoládu alebo čaj. Ak si napríklad takto predstavujete vrchol svojho pohodlia a pri čítaní tohoto textu sedíte napr. v kaviarni, na pobočke v banke alebo hocikde inde mimo Váš domov, čo máte na sebe momentálne oblečené? Zahrám sa na kúzelníka, určite nemáte na sebe svoje obľúbené pyžamo a nie ste nahý, a to i napriek tomu, že doma sa takto cítite veľmi príjemne. Prečo? Prečo ste na obchodné jednanie neprišli vo svojom obľúbenom pyžame alebo nahý? Prečo?

- Lebo by si o mne ľudia pomysleli, že som pako..
- Lebo  by mi bola zima…
- Lebo ostatný chodia slušne oblečený
- Lebo, lebo lebo lebo… A viete ktorý argument je najviac fascinujúci? – “Lebo nemôžem!”

Zdá sa Vám, že riešim blbosť? Ak je ťažké sa zamyslieť nad princípom otázky, skúsme trošku z iného súdka. Ak máte auto, prípadne veľmi dobré auto, koľko Vám tachometer na Vašom aute ukazuje maximálnu rýchlosť? 150? 200? 250? 300? Prečo keď ste si kúpili rýchle auto a máte rád rýchlosť, nejazdíte po diaľnici viac ako 130, možno 140? No lebo zákon mi to zakazuje a keď rýchlosť prekročím, siahnu mi na moje peniaze, a keď pôjdem ešte rýchlejšie, aj na môj vodičský preukaz.

Podobné úvahy považujeme za absurdné, ale prečo? Dostávame sa na začiatok – lebo s príkazmi a zákazmi sme spätý už od narodenia. Máte pocit, že slová, ktoré ste v útlom detstve počuli najviac, boli mama, tata? Garantujem Vám, že slovíčko “NESMIEŠ!” v rôznych gramatických alternatívach bolo ďaleko skôr. Bavila Vás na základnej škole matematika alebo zemepis? Nie? Ani mňa, ale to nevadí – či do školy chodiť budete alebo nie, ste si spravidla nevybrali a ak ste ju chceli dokončiť, učiť ste sa museli (“MUSÍŠ!”). A čo stredná škola, tam to bolo iné? A nakoniec zlatý klinec – dostávame sa k finálnej fáze – práca. Kto z Vás si myslí, že pracovať nemusí? Iste Vás napadne argument z ješitnosti, že človek musí len umrieť… Tak prečo chodíte do práce? A poďme znova, vlna argumentov:

- Lebo musím platiť  nájom, inkaso, jedlo, účty
- Lebo musím z niečoho žiť
- Lebo by ma považovali za povaľača
- Lebo nebudem mať dôchodok
- Lebo, lebo lebo

Skúste si spraviť skúšku správnosti – prečo nerobím to, čo by som robiť chcel, či už teraz alebo v živote celkovo, a skúste sa neuspokojiť so suchou odpoveďou – lebo. Skúste si akúkoľvek vec, ktorú chcete, po ktorej túžite, rozobrať podobnou argumentáciou.

Odkiaľ sa tieto všetky zákazy a príkazy vlastne vzali? Príliš komplikovaná otázka na to, odkiaľ sú. O to jednoduchšia je odpoveď – čo sa stane, ak ich budem porušovať. Bojíme sa presadzovať si svoje myšlienky a svoje názory, lebo spravidla odporujú všeobecne zaužívaným pravidlám a riskujeme, že ich spoločnosť odmietne – tá istá spoločnosť, na ktorej sme tak moc závislý. Na obchodné stretnutia nechodíme v pyžame, lebo spoločnosť si vyžaduje oblek a košeľu, v opačnom prípade opäť riskujeme, že nás spoločnosť odmietne. Človek v tejto spoločnosti je denno denne manipulovaný – narodenia rodičmi, od štúdia učiteľmi, od práce svojimi nadriadenými. Bojíme sa presadiť svoj názor, svoje myšlienky opäť preto, lebo sa bojíme, že nás spoločnosť odmietne. Ten, kto si nedokáže počas života uvedomiť, že stredobodom svojho života nie je spoločnosť, v ktorej žije, ale on sám, to na smrteľnej posteli trpko oľutuje…

Nie vždy všetko to, čo je “bestseller”, znamená, že nesie so sebou aj nejakú pridanú hodnotu do života. Ak je logicky niečo označené ako best-seller (najviac predávané), znamená to, že obsahovo a povahovo je daný prvok (či už je to kniha, film, hra a pod.) vhodný pre širokú masu. Veľká časť skutočného bohatstva, ak sa bavíme o knihách, ostáva roky v nepovšimnutí niekde vzadu v regáloch kníhkupectiev a spravidla sa predajú až po tridsiatom zľavnení.

Keď som pred nedávnom navštívil kníhkupectvo, moje kroky viedli automaticky k literatúre pre rozvoj osobnosti. Zaujímajú ma predovšetkým preto, lebo sám neviem štylisticky vyjadriť ten môj zlomový bod, ktorý ma donútil vziať kontrolu môjho života do vlastných rúk a zaujímajú príbehy tých, ktorím sa to podarilo. Po chvíľke prehrabávania sa v rôznych literárnych dielach som pochopil, že si vlastne nemám z čoho vybrať. Väčšina kníh, ktoré som našiel, boli buď nejakým spôsobom označené ako “bestseller”, alebo sa podobali srandovným návodom “ako byť dobrým zamestnancom”, čo by som v demokratickej spoločnosti označil za osobnostnú samovraždu a zakázal predávať. Do rúk sa mi však asi omylom dostala kniha, ktorú som našiel spadnutú v zadnej časti regálu za vpredu vystavenými dielami. Prvé, čo ma na knihe zaujalo, bola cenová výsačka, ktorá bola minimálne 6x prelepená na nižšiu cenu. Podľa toho, ako vyzerala, som typoval, že v kníhkupectve už nejaký ten rok vydržala. Iste by ste si pomysleli, kniha zľavnená z 9,90 EUR na 1,99 EUR, to bude pekný brak. Zaujal ma však názov – “tréning egoistov”.

Cestou do mojej kancelárie mi v hlave vŕtal názov jednej z najlacnejších kníh, ktorú som niesol zo sebou. Žralo ma, ako kniha s názvom “Tréning egoistov” s podtitulom “Never nikomu, len sebe!” môže v kníhkupectve zapadať prachom. Keď som sa do knihy začítal, otázku, prečo práve táto kniha nie je “bestseller”, som mal zodpovedanú. Táto kniha nie je bestseller pre to, lebo nie je určená mase. Je to jeden z tých majstrovských diel, postavených na skutočných životných pozorovaniach človeka, ktorý sa jednoducho rozhodol, že prežije svoj život podľa seba a nie podľa toho, ako mu ho nadiktujú druhí. Zanecháva posolstvo, ktoré je veľmi ťažko pochopiteľné ľudom, ktorí za stredobod svojho života považujú všetko možné od peňazí cez kamarátov po lásku, ale nikdy nie seba! Autor výraz “Egoista” nepojal ako niečo hanlivé, ale postavil egoizmus do hladiny, kde alfaomegu vlastného života tvorím ja a až potom ostatný. Podľa nedávnej štúdie, kde p. Bronnie Ware zdieľa posledné chvíle života s mnohými starými ľuďmi, skúmal, čo ľudia na sklonku života najviac ľutujú a keby mohli vo svojom živote niečo zmeniť, čo by to bolo. Odpovede sú veľmi prekvapivé:

1. Prajem si, aby som mal odvahu žiť život podľa seba, nie podľa očakávania druhých (najčastejšie ľútosť)
2. Prajem si, aby som nebol toľko pracoval
3. Prajem si, aby som mal viac guráže vyjadriť svoje pocity a názory
4. Prajem si, aby som ostal v kontakte so svojimi priateľmi
5. Prajem si, aby som si dovolil byť šťastnejším

Viac odvahy žiť život podľa seba, menej pracovať, guráž vyjadriť svoje pocity – nie je to paradoxné? Mladý ľudia dnes vyhľadávajú všemožné spôsoby, ako zamestnať svoju myseľ činnosťou na to, aby im rýchlejšie ušlo 86400 sekúnd denne v práci a počas pracovného voľna. Celý život sa vzďaľujú od svojho vlastného JA až dovtedy, pokiaľ nepríde zlom, ktorý ich prinúti hlboko sa zamyslieť nad otázkou: Kto som a čo vlastne chcem? Je žalostné, že 95% ľudských životov končí a bude končiť s výčitkami, že niečo spraviť mohli, a neurobili, že sa nechali viesť a ovládať davom, z ktorého sa pre svoju pohodlnosť nesnažili ani vystúpiť.

Kniha tréning egoistou je typický príklad knihy, ktorá prachom zapadá a zapadať bude, lebo posolstvo, ktoré so sebou nesie, spravidla nikdy nebude správne pochopené. A možno práve aj pre jej názov, lebo spoločnosť tvrdí, že byť egoistom je zle, neetické a nekresťanské. Je to zlé preto, lebo to niekto raz povedal (otec, mama, kamarát, farár, krčmár, učiteľ…), alebo tak proste káže spoločenská doktrína. Je jednoduchšie počas života zdieľať názor davu a plakať, prečo človek nie je úspešný, šťastný, obľúbený a pod. Začať si presadzovať svoje myšlienky a plniť si svoje sny je zložité a bude vždy zložite pre každého, kto odmieta niesť zodpovednosť za svoje konanie a za samého seba.

Počuli ste už niekedy povzdych starších “Mať tvoj vek a moje skúsenosti, tak…”? Určite väčšina z Vás, hlavne mladých, áno. Ľudia starší, ktorí si myslia, že už sú “za horizontom”, častokrát ľutujú, že svojich 86 400 sekúnd, ktoré im boli pridelené každý deň, premárnili. Tieto slova značia mrazivé uvedomenie si, že všetok ten čas, ktorý premárnili, sa už bohužiaľ nedá vrátiť späť.

Ak ste rozhodnutý v živote niečo dokázať, či už zanechať po sebe veľkú stopu alebo prežiť krásny a dynamický život, skúste sa trošku zamyslieť nad tým, či to, čo momentálne robíte, smeruje k tomu, kam sa chcete dostať. Veľa ľudí má pocit, že v dnešnej dobe, kedy svetom hýbe kríza, je lepšie sa uspokojiť a držať si za každú cenu svoju prácu, ktorú ma momentálne istú a vôbec nerozmýšľajú nad tým, či vôbec existujú spôsoby, ako si i počas zlého obdobia začali plniť svoje sny. Sami pred sebou sa vyhovárajú, utešujú sa “aby nebolo ešte horšie”, zahlcujú svoju myseľ správami o potenciálnom rozpade Európskej Únie, o krachu menovej politiky a pod., čo im dovoľuje sa pred sebou ospravedlniť, že môže byť aj horšie. Myslíte si, že takéto rozmýšľanie je cesta k úspechu a k 100% využitiu svojích 86 400 sekúnd denne? Nie, je to cesta, ako sa o 20,30 rokov neskôr posťažovať svojím deťom alebo mladým “Mať tvoj vek a moje skúsenosti, tak…”

Kríza, finančné dná, krachy, pády sú normálnou súčasťou našej spoločnosti. Dejú sa a budú sa diať či už nejaká kríza existuje alebo nie. Keď sa pozriete spätne na tých, čo uspeli, drvivá väčšina využila práve nestabilnú a nepokojnú situáciu, kedy nič nie je isté. Tí čo uspeli počas nepokojov, dokázali sa povzniesť nad “hlasom davu”, ktorý im odkazoval, že odčleniť sa od všeobecne zaužívaného názoru je niečo zlé a neetické. Dokázali vyťažiť zo situácií, kde bežný človek žiadnu možnosť nevidel. Skúsme si uviesť príklad:

V roku 2004 prebehla na Slovensku veľká dôchodková reforma. Všeobecný hlas riešil, či sa oplatí alebo neoplatí vystúpiť do súkromného dôchodkového piliera. Jedna skupina tvrdila, prečo je dôležité do súkromného dôchodkového sporenia vstúpiť, druhá, aké je to zlé, nestabilné, a pod. 98% populácie (dav) rozoberal otázku, či do druhého dôchodkového piliera vstúpiť alebo nevstúpiť. Čo spravili tie zvyšné 2%? Tie sa začali zaujímať, ako z tejto situácie môžu vyťažiť. Ten, kto videl v tomto chaose možnosť, začal sprostredkovať prestupy. Dôvod bol pragmatický – či s ním alebo bez neho, ľudia budú pre a proti rozoberať, a ten, kto sa rozhodol, že súkromný sektor dokáže lepšie zhodnotiť jeho dôchodok ako štátny, zrazu mal pri sebe človeka, ktorý mu dokázal tento prestup sprostredkovať bez toho, aby musel niekam chodiť. A výsledok? 5000 – 12 000 SKK bola provízia za každý podpísaný prestupový papier do súkromného dôchodkového sporenia. Čo z toho vyplýva? Keď sa mocnosti bijú, lietajú triesky, a ten, kto bol schopný tieto triesky zozbierať, dokázal si veľmi slušne zarobiť. Ešte dnes, po takmer 7 rokoch od dôchodkovej reformy, sa tí, čo situáciu chaosu využili, pochvália, čo pre nich nestabilná situácia v oblasti dôchodkov znamenala. Keď sa ho dav spýta, či bolo dobré vstúpiť do súkromného alebo ostať v štátnom, objektívne sa vie vyjadriť, že pre neho reforma znamenala 1,2,5,10,20,100 mio SKK zisk.

Dnes niektorí plačú, že vtedy situáciu nevyužili. Zabúdajú, že príležitosti prichádzajú a odchádzajú stále, treba mať len otvorené oči. Dnes sa bijú súkromné zdravotné poisťovne o svojich klientov a lietajú taktiež zaujímavé triesky, podobne ako v roku 2004. Vystúpiť zo štátneho zdravotníctva a vstúpiť do súkromného nikoho nič nestojí, práve naopak. Objektívna pravda, či ostať v štátnom zdravotnom poistení alebo vstúpiť do súkromného, neexistuje. Vstupovať do týchto diskusií sa neoplatí. Čo sa však oplatí, je sprostredkovať tým, ktorí vidia v súkromnom sektore väčšie bezpečie, možnosť prestúpiť. Opakuje sa rok 2004, nie v oblasti dôchodkov, ale zdravotného poistenia, a túto možnosť môže využiť každý.

Nie je umenie plakať nad tým, koľko času sme stratili tým, že sme váhali, že sme niečo premeškali, že sme sa niečoho veľkého nezúčastnili. Robí to 90% populácie, ktorá si tento fakt uvedomí až na sklonku života. Otázka znie, či chceme urobiť niečo inač skôr, ako bude neskoro. Kým sme mladý a zdraví, môžeme, ale čo potom? Mať tvoj vek a moje skúsenosti?….